oči

Autor: Sláva Kordaničová | 4.5.2012 o 21:14 | (upravené 20.5.2012 o 11:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  61x

Som plná nadšenia letím domov. Čaká ma moja milovaná rodina, plány, ciele, viera, že sa naplnia. Všetko je tak ako má byť. Odchádzam z chladného britského veľkomesta, kde je počasie ako v novembri.

Úžasné. Viem, že na Slovensku bude teplúčko. Máj. Rozkvitnutá jar. Hneď keď vystúpim, plánujem si kúpiť obľúbený časopis. Veziem drobné suveníry. Pred letom strach, jednoducho sa stále bojím lietania a pociťujem obrovský rešpekt. Vyberám si svoje miesto, neviem prečo ale intuitívne, vždy v prednej časti lietadla, na ľavej strane, miesto v uličke. Vzlietame. Adrenalín stúpa. Obsesívne sa držím sedadla. Ruky sa mi potia. Vedľa mňa sedí pani z Británie. Veľa razy sa na mňa pozerala a usmievala, ale až po chvíli nabrala odvahu okomentovať moje správanie, že ja musím určite nenávidieť lietanie. Vysvetľujem, že to nie je nenávisť, ale skutočne to nemám rada. Skamarátime sa. Julie cestuje na svadbu svojich priateľov do Levíc. Spoznali sa pri dobrovoľníckých aktivitách. Pred pristávaním ma Julie drží za ruku celých desať minút. Stále sa jej pýtam, kedy už pristaneme. Radí mi ako mám dýchať, zhlboka. Byť uvoľnená a zrelaxovaná. Uisťuje ma, že všetko bude OK. V Bratislave sa lúčime so želaním dobra a splnenia snov. S bratom si dávam kávu, porozprávame sa, ukážeme si fotky a znova sa lúčime. Cesta na východ. Krásne nekonečná. Prichádzajú veci, ktoré rezonujú v mojej hlave. Pani, ktorá pri mne sedí v IC, konštatuje, že Nemci napriek tomu, že jedia veľa nezdravého jedla a všelijaké polotovary, sa určite dožijú dôchodkového veku, ktorý sa ma dokonca zvyšovať. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sa určite nedožijú 70 rokov lebo sa veľmi stresujú, oveľa viac ako Nemci či Rakúšania. Vie o čom hovorí, je zdravotná sestra. Stres je zabijak číslo jeden. V Košiciach sa lúčime a ja pokračujem do tretej fázy mojej cesty. Vo vlaku do Humenného si sadám k dvom mužom. Jeden mladý, druhý v strednom veku. V Trebišove som si všimla, že nastúpil rómsky chlapec a prechádzal sa po vlaku. Spolusediaci to hneď okomentovali. Potom sme zacítili nejakú chemikáliu. Mladému bolo hneď jasné, že je to acetón. Agresívne a naštvane vstal. Vykričal sa na rómskeho chlapca, čo tu robí a čo to má. Oči toho chlapca si pamätám. Oproti mne, študent práva s učebnicou rímského práva a jeho pocity, aké to majú ťažké a že určití učitelia ich strašia, neučia ich a prenášajú na nich nejaké svoje komplexy. Vzájomné nepochopenia a boje. A možno sa už všetci vzdali.

Vlastne chcem povedať, že chvíľa s Julii v lietadle, ktoré bolo presvetlené lúčmi slnka počas celej cesty a priateľskosť vyžarujúca z jej pohľadu ma dojali. Teraz si uvedomujem, že som zažila nebo s dotykom ľudského tepla. V kontraste so Slovenskom, kde sa po dlhom čase mnohé nezmenilo. Všetko po starom. Mám pocit, že stále je aktuálny výrok Václava Havla, že tu panuje blbá nálada.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?